reklama

Pripravte sa, ideme dovážať!

Tak sa nám štyria postavili na tlačovku a celej republike vysvetlili, že je čas zjednodušiť pravidlá na dovoz lacnej pracovnej sily z Ukrajiny a Srbska.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (164)

Dvaja z vlády: Pellegrini a Žiga. A dvaja zástupcovia zamestnávateľov: Beljajev a Lelovský.

Samozrejme, Pellegrini nás ubezpečil, že pracovníci zo Srbska a Ukrajiny budú mať rovnaké platové podmienky ako Slováci, a že nestrpí žiaden sociálny dumping. Sociálny dumping je múdre slovo pre podrývanie pracovných a platových podmienok.

Ono je to naozaj tak: nie sú ľudia. Máte firmu, napríklad tlačiareň a neviete nájsť tlačiara. Lebo jednoducho nie je. Máte mäsokombinát a neviete nájsť mäsiara. Máte autodopravu a za ten svet neviete nájsť vodiča. Proste nie sú.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Lenže do tejto situácie sme sa nejako dostali.

Celé roky nechceli zamestnávatelia platiť mzdy, z ktorých sa dá pohodlne a bez stresu žiť. Celé roky sa manažment firiem k zamestnancom správal ako k posledným handrám. A celé roky sa v mnohých firmách nedodržiavali ani základné pravidlá zákonníka práce. A celé toto bolo možné vďaka dobe, ktorá mala heslo: „Keď sa ti nepáči, môžeš ísť.“ To boli krásne časy. Pre zamestnávateľov.

Lenže zamestnanci nie sú hlúpi. A hlavne sú to ľudia. Zamestnanec nie je zvláštny druh živočícha, odlišný od zamestnávateľa, ktorý sa narodil s genetickou výbavou: makať, poslúchať a byť ticho. Ako každý človek, aj zamestnanec chce, aby s ním nadriadený jednal s rešpektom, aby si vážil jeho prácu a prínos pre firmu. Chce do práce chodiť s pokojom a nestresovať sa, že už končí víkend. Chce robiť v normálnom tempe a nie v nekonečných nadčasoch, ktoré nikto nezaplatí. Chce mať výplatu, z ktorej je schopný uživiť seba a svoju rodinu. Chce mať pocit, že sa vie realizovať, že ho niekto počúva a že s ním normálne komunikuje.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Od zamestnávateľov počúvam, že ľudia už nechcú robiť. Chcú byť cez sviatky doma. Aj napriek príplatku. V niektorých firmách museli zrušiť nočné, lebo ľudia na ne nechcú chodiť.

No čuduj sa svete, že ľudia chcú mať aj svoj život a svoj pokoj.

A keďže toto všetko chcú, tak ako to chceme my všetci, tak za tým idú. Napríklad do zahraničia, kde za rovnakú prácu dostanú tri až štyrikrát taký plat. K tomu im pribalia platené nadčasy, slušné správanie a dodržiavanie zákonníka práce.

Tí, čo neutiekli, sa snažia uplatniť v prácach, kde je väčšia pohoda, ľahší rytmus a menší stres.

Toľko ľuďom hovoríme, že majú na sebe pracovať, vzdelávať sa a rekvalifikovať, keď chcú lepší plat, a keď tak urobia, plačeme, že nemáme vodičov, skladníkov, pekárov, mäsiarov, tlačiarov a ďalších.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Môžeme sa všetci pokojne rekvalifikovať aj na JAVA programátorov, ale potom nám už nebude mať kto odvážať odpadky, ani variť a servírovať obed v reštauráciách. Lebo aj čašníkov je málo. A nedávno sa dokonca ukázalo, že najnedostatkovejším človekom je upratovačka.

Reči o tom, že upratovačka má mať žobrácky plat, len preto, že tú robotu môže robiť hocikto, neplatia. Tú prácu síce hocikto robiť môže, ale hocikto ju robiť nechce.

No a tak nám chýbajú ľudia. Odišli za lepšími platmi, lepšími pracovnými podmienkami a ľudskejším prostredím. Túto situáciu spôsobili zamestnávatelia sami. Nijak sa o svojich zamestnancov nestarali, nijak si ich nevážili. „Keď sa ti nepáči, môžeš ísť! Vonku čaká ďalších dvadsať.“ Sedlačina tohto zmýšľania teraz prináša svoje ovocie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Riešenie? Nie zlepšovať pracovné podmienky, nie inovovať pracovný čas, nie zlepšovať atmosféru na pracovisku a nie razantne dvíhať mzdy. Nie. Ideme dovážať. To je jediná odpoveď. A počuli sme ju aj na tlačovke: „Aby firmy nemuseli odmietať objednávky... Aby sme zachovali ekonomický rast... Aby firmy mohli ďalej prosperovať...“ Aby firmy... Aby firmy... Aby firmy...

Môžem teda vedieť, kedy konečne bude prosperovať slovenský zamestnanec? O tom ani slovo. Lebo Pellegrini už tiež chytil Sulíkovu chorobu a začal opakovať vetu: „Keď sa bude dariť firmám, bude sa dariť aj zamestnancom.“

Zaujímavé, že mnohým firmám sa u nás darí nad všetky očakávania, ale ich zamestnancom ani spolovice toho, čo by sa mohlo. A potom tu máme firmy, ktoré žijú rovnako ako väčšina zamestnancov – z mesiaca na miesiac. Je to tak preto, lebo produktívne firmy s obrovskými ziskami neplatia svojich zamestnancov dosť na to, aby z nich vytvorili armádu kúpyschopných ľudí. Táto armáda by totiž potom svoje zárobky premieňala na tržby pre tieto malé slovenské firmy, ktoré by v dobre zaplatených zamestnancoch získali výživný kúpyschopný dopyt.

Je to naopak: Keď sa bude dariť zamestnancom, začne sa konečne dariť aj firmám. A čím skôr to pochopíme, tým skôr vybudujeme podnikateľské prostredie, v ktorom bude radosť podnikať.

Mário Lelovský (Republiková únia zamestnávateľov) na tlačovke povedal nezabudnuteľnú vetu: „Verím, že ministerstvo zahraničných vecí nebude prezentovať Slovensko len ako zaujímavú turistickú destináciu, ale ako krásne miesto pre prácu a pre život.“

Keď toto počujú ľudia, čo zarábajú 500 až 1000 eur v hrubom, tak nevedia, či sa majú smiať alebo plakať. Pravda je, že títo ľudia vlastne nemajú čas sledovať tieto tlačovky, pretože sa musia sústrediť na to, aby prežili do najbližšej výplaty. A žiť v takomto psychickom rozpoložení mesiac čo mesiac a rok čo rok, je naozaj „synonymum“ krásneho miesta pre prácu a pre život.

Zamestnávatelia nám na tlačovke nepovedali, že dnešným dňom začínajú inak. Že si zamestnanca budú vážiť, lebo chcú vybudovať prostredie, kde sa dobre pracuje a dobre žije. Nie. Zamestnávatelia nám povedali, že nič nemenia na svojom prístupe, iba od ministerstva chcú, aby nás tak propagovalo.

Všimnite si, čo sa stalo. Dlhodobo nás presviedčali, že mzdy sa nemôžu zvyšovať, lebo lacná pracovná sila je naša konkurenčná výhoda. Zrazu sa ukázal presný opak. Všetku kvalifikovanú pracovnú silu nám odčerpávajú krajiny a firmy, ktoré ponúkajú vysoké mzdy. Nemáme ľudí a nemáme ich pre nízke mzdy a zlé pracovné podmienky. Teraz ideme bojovať o Ukrajincov a Srbov, ale aj tí pôjdu na Slovensku v prvom rade do firiem s vyššími mzdami a lepšími pracovnými podmienkami, a v druhom rade odídu nakoniec do Nemecka, Rakúska a inam, lebo konkurenčnou výhodou týchto krajín sú práve vyššie mzdy. Nízke mzdy sa ukázali ako naša konkurenčná nevýhoda.

Naši to však stále nie sú ochotní pochopiť. Je kopec Slovákov, ktorí by sa zo zahraničia vrátili. Poznám viacero individuálnych prípadov ľudí, ktorí by radi prišli nazad. Pozerajú si inzeráty na rovnaké pozície na Slovensku. Ale keď slovenský elektrikár vidí, že tu zarobí 900 eur a v Nemecku má trikrát viac, tak to s ním ani nehne.

Slováci nechcú nemecké mzdy. Chcú riadne slovenské mzdy. Také, na ktoré naše firmy majú. Nie také, aké im dávajú.

Ale teda namiesto toho, aby sme riešili príčinu problémov, ideme to látať dovozom cudzincov.

Nechápme sa zle. Aj my na Slovensku sa musíme zmieriť s tým, že zahraničnú pracovnú silu potrebovať budeme. Tak, ako ju potrebuje Kanada, Austrália, západné štáty, aj USA už celé desaťročia. Sme v podobnej situácii. Problém je, že tento nástroj ideme využiť ešte skôr, ako boli podniky donútené robiť niečo na svojej strane.

Vedeli ste napríklad, že nájdete firmy, ktoré majú politiku, že nad 45 rokov nikoho neprijímajú? Vedeli ste, že máme firmy, ktoré majú politiku, že neprijmú naspäť zamestnanca, ktorý od nich už raz odišiel? Vedeli ste, že máme kartelové dohody medzi firmami, že si nebudú preberať zamestnancov?

Čo vôbec firmy robia a robili doteraz pre to, aby slovenských zamestnancov získali, alebo aby si ich v prvom rade vôbec udržali?

Môžeme si nahovárať čokoľvek, ale pravda je, že zamestnávatelia dobre vedia, v akej tragickej ekonomickej situácii Ukrajinci a Srbi sú. Vedia, že títo ľudia sa uspokoja s málom a že aj keď im dajú rovnaké platové podmienky ako Slovákom, nebudú ani časom vyskakovať a pýtať viac. Čiže, môže nás Pellegrini ubezpečovať o zákaze sociálneho dumpingu, koľko chce, ale z povahy situácie k nemu dôjde. Dôjde k spomaleniu rastu miezd, ktoré aj teraz, v čase ekonomického rozmachu, rastú stále neuveriteľne pomaly.

Riešenie je na zamestnancoch. Už nie je čas čakať. Musíte sa začať spájať a vo firmách zakladať odbory. Do týchto odborov treba verbovať aj zahraničných kolegov z Ukrajiny a Srbska. A potom sa postaviť pred zamestnávateľa a začať tvrdo vyjednávať. O lepších pracovných podmienkach, aj o mzdách. Máme niekoľko pozitívnych príkladov z celého Slovenska, že tam, kde to zamestnanci zoberú do svojich rúk, sa veci začínajú meniť. Nikto vám zadarmo nič nedá. A už vôbec nie za vašu prácu. Dostávate nie to, čoho je vaša práca hodná, ale to čo si vyjednáte.

Tak začnime.

A podporujme sa. Zmena je vždy rýchlejšia, keď sa podporujú zamestnanci navzájom. Jedna firma druhú. Jedna profesia ďalšiu. Už stačili reči o tom, že jedna profesia si nezaslúži viac, lebo robí menej než my, alebo zarába viac než my. Všetci zarábame málo. A kým budeme takto málo zarábať, nebude tu len pracujúca chudoba, ale aj podnikajúca chudoba.

A ministerstvo zahraničia môže na vykreslenie Slovenska ako krásneho miesta pre prácu a život pokojne minúť aj celý svoj rozpočet. Bude to pekná karikatúra.

--
Podporte tento článok hlasovaním na vybrali.sme a staňte sa fanúšikom našej stránky, kde sa snažíme budovať povedomie o nutnosti zvyšovania miezd na Slovensku:

--
Tento komentár som pôvodne zverejnil na Glob.sk

Milan Kuruc

Milan Kuruc

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  61
  •  | 
  • Páči sa:  58x

Pôsobí ako podpredseda Energeticko-Chemického odborového zväzu. Je zakladateľom občianskeho združenia Pracujúca chudoba, ktoré rozpútalo verejnú debatu o mzdách, presadilo povinné zverejňovanie miezd v inzerátoch, slobodu hovoriť o vlastnej mzde a zrušenie poplatkov v pracovnoprávnych sporoch. Zoznam autorových rubrík:  Ekonomika a MzdyZamestnanciOdvodový bonusSaSVoľby 2016Nezaradené

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu