A my sa kedy prispôsobíme?

Autor: Milan Kuruc | 7.8.2018 o 16:00 | (upravené 7.8.2018 o 16:08) Karma článku: 3,43 | Prečítané:  1121x

Už už mám chvíľu pocit, že to s nami nemusí byť až také zlé, a potom natrafím na rozhovor s Martinom Macharikom zo Štiavnice, v ktorom povedal toto:

Ako inak sa ešte v Štiavnici prejavuje xenofóbia?

Zamestnávam osem Rómov a stačí len príklad z posledných dvoch mesiacov, keď hostia v reštaurácii komentovali, že máme v kuchyni Rómku. Je to vidno, keď sa na kuchyni otvoria dvere alebo keď idú kuchárky na prestávku. Hovorili mi to čašníčky, ja som pri tom osobne nikdy nebol.

Čo hostia hovorili?

Niečo v zmysle „fuj, nebudem jesť od cigánky“. Máme tiež stavebného robotníka, ktorého nepustili do autobusu, hoci išiel do práce. Viacerí mi povedali, že sa to stáva bežne. Ide o zopár šoférov, ale sú takí. Pritom ten chalan je slušný a chodí čistý. Musel počkať na ďalší autobus a prišiel kvôli tomu o hodinu neskôr do roboty.

Niečo vám poviem. Ľudia, ktorí verejne vystupujú na verejnosti, či už na kameru alebo píšu články do novín (politici, aktivisti, novinári, analytici), nikdy do médií nepovedia to, čo si medzi sebou hovoria pri káve alebo na pive. Hovoria si, že Slováci inteligenčne a civilizačne zaostávajú. Hovoria si, že nič sme svetu nedali. S ničím sme neprišli. Že sme malí v myslení, zakomplexovaní, hlúpi, nemáme rozhľad a vieme iba obkukať to, čo vymyslel niekto iný, aj to s desaťročným oneskorením.

Do médií to títo ľudia nepovedia z viacerých a pochopiteľných dôvodov. Za prvé preto, že je to nekonštruktívne. Komu a čomu takéto vyjadrenia pomôžu? Čo sa takýmito vyjadreniami zlepší? Za druhé preto, lebo je to paušalizovanie a to je intelektuálne nepoctivé. Možno to o niekom platí, možno to o niekom neplatí. Nemôžeme všetkých Slovákov hádzať do jedného vreca. A za tretie preto, lebo nikto si potom nechce zlíznuť ten urazený protiútok. Ale pravda je taká, že takéto vyjadrenia zaznievajú v intelektuálnych kruhoch často. A hneď nato si všetci škrabú hlavu a rozmýšľajú, ako túto situáciu zlepšiť a či sa to vôbec dá.

Nech si každý posúdi situáciu na Slovensku sám pre seba, ja som si však všimol, že minimálne jednu superschopnosť predsa len máme: vieme posudzovať ostatných. Je to taká vycibrená zručnosť, že nepotrebujeme ani veľa informácií, aby sme človeka alebo situáciu posúdili, odsúdili a opľuli. Obvykle stačí informácia jedna. Napríklad nám stačí o niekom vedieť, že je gay. A je to jasné. Alebo nám o niekom stačí vedieť, že je rozvedený. Alebo že je gambler. Alebo že si dvakrát potiahol z jointa. Vymaľované. Alebo, že je Róm. Nič viac netreba. Päť miliónov expertov vám hneď povie, čo je to za človeka a čo s ním treba spraviť. Ideálne naňho nahulákať, pooplúvať a poniektorí nenechajú nič na náhodu a rovno ho umlátia palicou.

Stále ma udivuje, kde ako Slováci berieme tento luxus. Luxus týmto strácať čas. Svet rieši umelú inteligenciu, hyperloop, alebo revolučné prístupy k ekonomike, no väčšina z nás nevie ani len po anglicky. Nikto nehovorí, že máme prísť rovno s antigravitačným pohonom alebo vymyslieť teleport. My ale nevieme byť inovatívni ani v sociálnych technológiách, v sociálnom usporiadaní vecí: napríklad v nových spôsoboch riadenia a fungovania firiem. O čom tu vôbec hovorím,veď u nás je vôbec problém akceptovať homeoffice ako bežnú súčasť spôsobu práce v 21. storočí, a nie zamýšľať sa nad participatívnym riadením podniku, alebo skracovaním pracovného času.

Nie, načo by sme rozmýšľali o tomto. Veď o tom budú rozmýšľať niekde v Indii, Číne, alebo na západe, potom tam niekto z nás vycestuje, zapáči sa mu to, vráti sa, navhrne to ostatným Slovákom, tí s ním budú desať rokov bojovať a potom sa to možno presadí.

My máme čas. My máme čas, napríklad, stále opľúvať Cigánov. Najprv nič nerobia, sú leniví, špinaví, agresívni, potom kradnú a sú sprostí. Nesnažia sa. Nič so sebou nerobia a sú neprispôsobiví. Im je v tých osadách snáď sveta žiť.

Vyriešené. Opľuli sme.

To je všetko, čo sa od nás vyžaduje, zvyšok je na nich.

Mohol by mi niekto povedať, ako im teda vôbec my, čo ich kritizujeme, vychádzame v ústrety? Nie v ústrety ako Rómom, ale vôbec v ústrety ako ľuďom. Lebo to nie je len o tom, že si niekto tupo pofrfle na rómsku pomocníčku v reštauračnej kuchyni. Tento postoj je tak rozliaty medzi všetky vrstvy spoločnosti, že šofér autobusu vám nezastaví, lebo ste Róm. Na pohovor vás nezavolajú, lebo ste Róm. Idete do pomocnej školy, lebo ste Róm.

Skúste si napísať fiktívny profesný životopis. Napíšte si rovno dva. Na jeden uveďte typické slovenské meno a na druhý meno rómske. Rozošlite ich a potom porovnajte, koľko odpovedí prišlo na ktorý. Budete radi, ak sa vám vôbec niekto na to rómske meno ozve. A potom, že nech sa snažia.

Tento postoj je tak zažratý v bežných Slovákoch, že 85 percent rómskych žiakov posielajú kompetetní do špeciálnych škôl. V podstate automaticky. Bez ohľadu na to, či tam patria. Potom sa ukáže, že keď títo Rómovia emigrujú do Británie, tam sa na nich pozrú ešte raz a zistia, že len 4 percentá patrili do špeciálnej školy. Z ostatných sa stávajú matematici, tlmočníci, psychológovia. U nás sme im nedali ani len šancu.

Lenže to nie je len o šanci pre Rómov. Je to využitie ľudskej inteligencie a potenciálu, z ktorého vieme profitovať všetci. Lebo z psychológov, tlmočníkov, matematikov naozaj profituje celá spoločnosť. Povedzte mi niekto, ako budeme všetci profitovať z toho, že sa na Rómov budeme a priori pozerať ako na zberbu, ktorú treba vytlačiť na okraj. Najlepšie do tej slávnej osady, aby sme potom na nich nadávali, že tam ostávajú. Lebo to je to, čo vlastne radi robíme: nadávame. A najlepšie na druhých.

Keby sa z nadávania na ostatných robili testy, my by sme boli tá certifikačná autorita. Jedna z otázok by napríklad bola: Karol je Róm a zvláštne reaguje na obrázky pred sebou a na obrázky na tabuli. Zakrúžkujte správnu odpoveď:

  • Karol je hlúpy, lebo je Róm a patrí do osobitnej školy. O čom sa tu vôbec bavíme?
  • Karol má možno problém so zrakom, mali by sme to preveriť.

Karolov príbeh je skutočný. Hádajte, čo zakrúžkovali Slováci a čo zakrúžkovala Británia. V Británii zistili, že Karol hlúpy nie je, ale má vážny problém so zrakom. Kvôli zanedbanej starostlivosti tak čoskoro asi príde o zrak úplne. No keby sme sa naňho pozerali ako na človeka a nie ako na Róma, možno mohol mať zrak v poriadku.

Už to dávno nie je o tom, že neprispôsobiví sú Rómovia. Neprispôsobiví sme aj my. Nosíme v sebe tonu predsudkov a keď vidíme Róma, nedokážeme sa naňho pozerať čerstvými očami ako na konkrétneho človeka v konkrétnej situácii. Vidíme len svoje predsudky a svoje opovrhovanie. Neprispôsobujeme sa. Pomocníčka v kuchyni je Rómka? Fuj! Na zastávke stojí Róm? Do aubusu ho neberiem. Rómske meno v životopise? Ani mu neodpisujte.

My máme svoj predsudok, a to stačí. Vieme ho aj patrične odôvodniť: lebo „ja som Rómov zažil“, lebo „ja som vedľa nich býval“, „videl si Dobrovodského?“, „lebo“, „lebo“, „lebo“.  Zopár príkladov určite nájdete aj v komentároch. A ono je to aj prirodzené. Každý z nás chápe, že ak má niekto nejaké negatívne skúsenosti s nejakým etnikom, má tendenciu paušalizovať, vytvárať si predsudky a začne byť opatrný. To je psychologicky úplne pochopiteľné.

Čo pochopiteľné nie je, že nie sme schopní a vlastne nie sme ani ochotní sa nijak prispôsobiť v individuálnych situáciách pri konkrétnych ľuďoch a nechávame sa týmito predsudkami ovládať. Nadávame na Rómov a keď vidíme pozitívne príklady, tak sme na nich hnusní aj tak. To už by stačilo. Po papuli si nezaslúžia Rómovia. Po papuli si zaslúži každý Slovák, čo nedá druhému človeku ani za mak šance.

--
Podporte tento článok hlasovaním na vybrali.sme a staňte sa fanúšikom našej stránky, kde sa snažíme budovať povedomie o nutnosti zvyšovania miezd na Slovensku:

--
Tento komentár som pôvodne zverejnil na Glob.sk

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Valkovho vraha označili, v prípade Kuciaka jeho kolegyňa stráca nádej

Čaká sa na prokuratúru, či uverí verzii o vražde právnika.


Už ste čítali?