Mať všetko a chcieť viac

Autor: Milan Kuruc | 23.11.2015 o 17:30 | (upravené 23.11.2015 o 21:03) Karma článku: 6,60 | Prečítané:  1722x

Ak ste si náhodou doteraz mysleli, že najbohatšie jedno percento ľudí na planéte má dosť, tak nemá.   

Od roku 2010 týmto pár vyvoleným znovu stúpa ich podiel na svetovom bohatstve, čo inými slovami znamená, že z celosvetového koláča si ukrajujú stále viac a nám zostáva stále menej – oveľa, oveľa menej. V roku 2010 nastal akýsi bod obratu, odkedy sa svetové bohatstvo znovu začalo čoraz viac koncentrovať v rukách tejto úzkej „elity“. Viď graf pod nami:

Najprv to skúsime trochu v číslach a potom si to premeníme na hot-dogy. V roku 2014 vlastnilo horné 1 % ľudí až 48 % percent svetového bohatstva, čiže zvyšným 99 percentám obyvateľov zemegule nechali, nech si medzi sebou prerozdelia zvyšných 52 percent majetku.

To je to isté, akoby nás bolo sto a objednáme si sto hot-dogov. Ja sám zjem 48 z nich a vám ostatným nechám, nech si rozdelíte zostávajúcich 52. Ak by ste si ich chceli rozdeliť spravodlivo, každý z vás by dostal pol hot-dogu (zatiaľ čo ja som ich zožral 48).

Ale pozor! To nie je také jednoduché, pretože zo zostávajúcich 52 % svetového bohatstva takmer všetko vlastní horných 20 % najbohatších (vrátane už spomínaného horného jedného percenta) a pre 80 percent zvyšných ľudí ostáva niečo okolo 5,5 percenta svetového bohatstva.

Ak sa vrátime naspäť k hot-dogom, zistíme, že ja som ich zjedol 48, ďalších devätnásť ľudí ich zjedlo 46,5, teda spolu sme zožrali 94,5 hot-dogov a vám ostatným 80-tim sme nechali, nech si medzi sebou rozdelíte 5,5 hotdogu. Rozdeliť 5,5 hot-dogu medzi 80 ľudí rovným dielom znamená, že jeden hot-dog musíme rozkrájať na 15 dielikov a Vám pripadne práve tento jeden dielik – jedna pätnástina z jedného párka v rožku.

Nerád by som teraz vyznel ako kovaný socialista (lebo však preboha!), ale predsa len, nie je to trošku, trošku nespravodlivé, že niekto schrastí 48 hot-dogov a mne sa ujde 1,3 centimetra z jedného (ak predpokladáme, že jeden hot-dog má 20 centimetrov)?

Ak bude tento trend pokračovať (čo aj bude), tak 1 percento najbohatších bude mať v roku 2016 viac bohatstva ako zvyšných 99 percent ľudí dohromady. To znamená, že koncom budúceho roka jeden človek nezožerie sám 48 hot-dogov, ale 51. A ostatných 99 ľudí si prerozdelí zvyšných 49 hot-dogov, pričom takmer všetky zase zožerie horných 20. Viď graf nižšie:

Vy sa môžete snažiť celé roky, kým pocítite nejaké finančné zlepšenie, a možno ho ani nepocítite, zato miliardárom zo zoznamu časopisu Forbes sa v rokoch 2010 až 2014 darilo na podiv veľmi dobre. V roku 2010 vlastnilo 80 najbohatších ľudí sveta čisté bohatstvo vo výške 1,3 bilióna dolárov a v roku 2014 to už bolo dokopy 1,9 bilióna. To je nárast o 600 miliárd dolárov len za 4 roky, čiže takmer o 50 %. Nie zlé, však?

Už teraz si viete predstaviť, že by ste z toho mohli zaplatiť aspoň toho zubára, ktorého odkladáte, masáž boľavého chrbta, na ktorú radšej nejdete a nové topánky, ktorých kúpu ste odložili pre istotu na budúci mesiac. Prípadne by ste už konečne mohli ísť na dovolenku, ktorú ste radšej vynechali aj tento rok, lebo už vám fakt treba tú novú kuchyňu.

Zatiaľ čo v rokoch 2002 až 2010 bohatstvo miliardárov stúpalo, stúpalo aj bohatstvo chudobnejšej polovice našej planéty, avšak v roku 2010 nastal zlom a zatiaľ čo si miliardári prilepšovali závratnou rýchlosťou, spodná polovica ľudstva chudobnela.

Ak zrátate hodnotu majetku, ktorú vlastní spodná polovica svetovej populácie (3,5 miliardy ľudí), zistíte, že rovnaké množstvo majetku vlastní horných 80 najbohatších z bohatých. Možno usilovne pracovali a preto si toto bohatstvo zaslúžia a tá 3,5 miliarda chudákov sú iba leniví paraziti, čo čakajú na sociálne dávky, na ktoré sa im všetci skladáme z 1,3 centimetra nášho hot-dogu. Alebo nie?

Už nám je asi jasné, že bohatstvo každého človeka nestúpa rovnako rýchlo a hlavne nie rovnako rýchlo ako pre top 80 najbohatších obdivovaných hrdinov tohto sveta. To zapríčiňuje, že podiel tejto skupiny na celkovom bohatstve sa prudko zvyšuje, no zvyšuje sa i priepasť medzi veľmi bohatými a nami ostatnými.

Výsledkom je, že za posledných päť rokov je potrebný oveľa menší počet najbohatších ľudí na to, aby vlastnili toľko, čo spodná polovica planéty. Kým v roku 2010 vlastnilo 388 boháčov toľko čo spodná polovica zemegule, v roku 2014 na to stačilo už len 80 z nich. 

Časopis Forbes zverejnil v roku 2014 na svojom zozname 1 645 miliardárov. Že by to bola tá najreprezentatívnejšia vzorka planéty povedať nemožno. Túto skupinu tvoria prevažne šedivejúci muži, čo v číslach znamená, že  85 % ľudí zo zoznamu má vek vyšší ako 50 rokov a 90 % z nich sú muži. Takmer tretina z nich sú Američania. Vyše jedna tretina už začínali ako bohatí a ďalších 34 % svoje bohatstvo zdedili.

Títo ľudia kumulujú svoje bohatstvo z viacerých sektorov ekonomiky. Napríklad pätina z nich má svoje záujmové aktivity vo finančnom alebo poisťovacom sektore. Len za jeden rok (z roku 2013 na rok 2014) bohatstvo miliardárov v tomto sektore stúplo o 15%. No oveľa lepšie na tom boli tí, čo sa pohybujú vo farmaceutickom priemysle a v sektore zdravotnej starostlivosti: celkové bohatstvo týchto ľudí z roka na rok stúplo o 47 % (o 80 miliárd dolárov).

Najväčšie a najúspešnejšie firmy v oboch vymenovaných sektoroch dosahujú extrémne zisky a disponujú obrovskými zdrojmi, ktoré potom tečú naspäť k investorom a vlastníkom týchto spoločností, čím dochádza ku kumulácii ich osobného bohatstva. To im potom umožní objaviť sa na obálke časopisu Forbes, čo zase nás ostatných núti zamyslieť sa nad tým, čo robíme zle, že stále nebohatneme.

Možno je problém ten, že si svoje bohatstvo nevieme vylobovať.

Zdroje týchto firiem, totiž, nejdú iba do vreciek našich pracovitých miliardárov, ale sú používané na presadzovanie ekonomických a politických záujmov. A takéto presadzovanie sa robí napríklad cez lobing, a samozrejme v oblastiach, ktoré priamo ovplyvňujú obchodné záujmy týchto firiem – čiže ich schopnosť zarábať.

Dajme si najprv príklad z USA: v roku 2013 tu minul finančný sektor na lobing 400 miliónov dolárov, čo je inak mimochodom iba 12 % z celkového množstva peňazí minutých v USA na lobing v tom istom roku. Navyše, počas volieb 2012 vrazil finančný sektor 571 miliónov do kampaní. V Amerike je finančný sektor vôbec najväčším sponzorom federálnych kandidátov a ich politických strán. V Európe sa odhaduje, že na lobistov v európskych inštitúciách finančný sektor minie 150 miliónov každý rok.

No a zatiaľ čo korporácie z finančného a poisťovacieho sektora míňajú stovky miliónov na lobing, ktorý im má zabezpečiť ďalšie zvyšovanie ziskov a bohatstva zúčastnených osôb, normálni ľudia naďalej platia svoju cenu za globálnu krízu. Napríklad len Američania sa na záchranu svojich bánk vyskladali sumou 21 000 miliárd dolárov (pre porovnanie HDP USA je 17 500 miliárd).

A zatiaľ čo sa finančný sektor spamätal z krízy celkom obstojne (napríklad vďaka daňovým poplatníkom si majitelia a zamestnanci zachraňovanej banky Goldman Sachs mohli vyplatiť najväčšie odmeny v 140-ročnej histórii firmy*), tak príjmy bežných ľudí sa stále nevedia vrátiť k predkrízovým hodnotám. 

Farmaceutický sektor a sektor zdravotnej starostlivosti minul v roku 2013 viac ako 487 miliónov na lobing len v Amerike. Toto je viac než na lobing vyčlenil ktorýkoľvek iný sektor a táto suma tvorila 15 percent z výdavkov na lobing celkovo (3,2 mld.). Navyše v roku 2012 tento sektor minul 260 miliónov dolárov na príspevky do volebných kampaní. Na zozname z tejto oblasti ekomiky je 90 miliardárov, z toho 22 z USA. V Európe máme 20 miliardárov z tohto sektora, pričom u nás takéto firmy na lobing minú okolo 50 miliónov každý rok.

Kým farmafirmy na lobing míňajú milióny a ľudia spojení s týmito firmami zarábajú miliardy, vy si možno spomeniete na rok 2014, keď v západnej Afrike vypukla zdravotná kríza. Ebola ohrozovala životy miliónov ľudí v Guinei, Sierra Leone a Libérii.

A farmaceutické firmy na túto krízu odpovedali vskutku pozitívne a empaticky: niektoré investujú do výskumu (výška investícií zatiaľ nie je známa) a tri farma firmy, ktoré sú členmi IFPMA (Medzinárodná federácia farmaceutických výrobcov a asociácií) darovali vyše 3 milióny dolárov a zdravotnícke produkty, čo bol vlastne najväčší zaznamenaný príspevok v boji proti ebole. Ale keď sa teraz pozrieme na to, že v roku 2013 tieto tri isté firmy minuli na lobingové aktivity len v USA sumu 18 miliónov dolárov, uvidíme ich dar v trochu inej perspektíve.

Svetová banka pritom odhadla ekonomické náklady pre Guineu, Libériu a Sierra Leone na 356 miliónov dolárov a ďalších 815 miliónov v roku 2015, ak sa bude dariť dostať epidémiu pod kontrolu. Len ročný prírastok (r.2013 - r. 2014) majetku talianskeho farmaceutického miliardára Stefana Pessinu by vyššie uvedené náklady dokázal zaplatiť trikrát.

Treba si uvedomiť, že miliardy minuté na lobing, ktorý firmám dáva priamy prístup k tvorbe zákonov vo Washingtone a v Bruseli, sú veľmi dobre zváženou investíciou. Jej výsledkom je politika, vďaka ktorej sa pre tieto firmy tvorí ešte priaznivejšie a profitabiltejnejšie obchodné prostredie, ktoré bude viac než dosť kompenzovať investované náklady na lobing.

Kým všetci nepochopíme, že takáto extrémna nerovnosť nie je normálna, ale naopak škodlivá, bude horných 20% ľudí čoraz viac profitovať z dolnej 80-tky, ktorá na nich ochotne pracuje. Nemusíte byť ani členom hornej 20-tky, stačí byť aj dobre zarábajúcim Slovákom, aby sa vaše problémy napríklad ohľadom cestovania zmenili z „toľko krásnych miest na Zemi a ja nemám ani vindru“ na „toľko krásnych miest a tak málo času“, ako si nedávno na facebooku posťažoval jeden poslanec nášho parlamentu. Koľkí z vás majú problém s nedostatkom času a koľkí s nedostatkom peňazí?

Môžeme sa chlácholiť obohratým klišé, že svet je miesto nespravodlivé, no pravda je, že svet je nespravodlivým miestom len do tej miery, do akej mu dovolíme takým byť. Myslím, že je čas prestať žiť podľa slovenskej životnej perspektívy, ktorá znie „Upracovať sa do mizerného dôchodku“ a začať požadovať z tohto koláča trochu viac pre seba. Toto je vážna vec a treba s tým začať niečo robiť. Toto nie je nejaký skrytý fenomén, týkajúci sa malej bohom zabudnutej skupinky obyvateľstva.

Nechcete predsa o svojom budúcom dôchodku uvažovať s tým, že sa budete spoliehať na holandskú lobistickú asociáciu pre dobrovoľné ukončenie života, ktorá teraz tlačí na to, aby si každý, kto dovŕši vek 70 rokov, mohol v lekárni prevziať tabletku na vlastné usmrtenie. Možno pre niektorých je to elegantné riešenie dôchodkového problému na Slovensku, ale my chceme od života predsa viac než len skorú smrť, nie? 

————————
   zdroj: Oxfam report
* Karpiš, J.: Zlé peniaze (2015), str. 36

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Neukazujú len svoje bohatstvo, ale to, ako žijú

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Zomrel český hudobník Radim Hladík, založil skupinu Blue Effect

Postupne sa prepracoval k vlastnej tvorbe.


Už ste čítali?